Our Recent Posts

Archive

Tags

Story of my life . . .

Keď mi Kristiana napísala, že ma chce fotiť, veľmi som sa potešila. Mňa? Mňa chce ona fotiť? Samozrejme, že chcem. A potom to začalo... Mňa? Mala by som jej napísať, ako naozaj vyzerám. Že nie som modelka. Že mám veľké ruky, stehná a zadok. Stále som nad tým premýšľala a myslela som na to, aká bude sklamaná, keď ma uvidí. Určite mi to ale nepovie, ona je úžasný a milý človek, ale určite si to bude myslieť. Stále som na to myslela. Párkrát som mala rozpísanú správu, ktorú som jej chcela poslať a vždy som ju zmazala. Nemôžem jej to napísať.. Nemôžem sa priznať, že nemám absolútne žiadne sebavedomie, to vôbec nie je atraktívne a ona si ma predsa zavolala, pretože si myslí, že som iná a inšpiratívna, pretože mám vyžarovanie. Ale aké? Ach... Nakoniec som to v sebe akosi potlačila a jednoducho som prišla a celé som si to užila. Nikto si nič nevšimol. Bola som spokojná a myslím, že aj Kristiana a aj Peťa z Corddecker.

Deň na to som to ale Kristiane napísala... Niečo podobné, čo píšem teraz.

Pôvodne som to vôbec nechcela riešiť. Ale posledné týždne som nad tým uvažovala. Ale to, že napíšem o tom článok ma napadlo až po tomto mojom malom príbehu s Kristianou.

Mám dve krásne a zdravé deti a ani po 20-tich rokoch odkedy sa môj príbeh poruchy príjmu potravy začal si nemôžem povedať, že som z toho vonku. Momentálne mám bohužial pocit, že to abslútne nie je možné a tie hrozné myšlienky tam budú vždy. Bodajby som o pár rokov tvrdila niečo iné.. Mám za sebou psychoterapiu a veľa som na sebe pracovala, ale... Asi to nestačí. Aj vďaka Kristiane som sa rozhodla, že k psychiatričke začnem chodiť znova. Ja som mala úžasnú psychiatričku. Keď na ňu spomínam, vždy mám úsmev na tvári. Nehovorila veľa, ale to, čo povedala, vždy stálo za to. Mala otrasný rukopis a za tú hodinu vyfajčila asi krabičku cigariet. Jasné, aj ja by som, keby som musela počúvať niekoho, ako som ja :-)

Nechcem tu písať celý môj príbeh, na to ešte určite pripravená nie som, ale... Chcela by som, aby sa o tom viac hovorilo a aby sa o tom viac vedelo. My, ktoré sme si tým prešli o tom vieme až veľmi veľa, ale dovolím si tvrdiť, že ostatní si len myslia, čo to tá anorexia a bulímia je.

Minule sme boli s mužom a s deťmi na prechádzke a stretli sme Simonku. Simonka je krásna. Keď som ju spoznala, furt som na ňu doslova čumela. Krásna žena. Usmiata, veselá... Muž sa ma pýtal, kto to bol. Hovorím mu, že to bola Simonka z Knihy (z knihy Neinstantne krásna od Niky Vujisič). Asi by o nej nikto nepovedal, tak ako aj o mne, že Simonka má problémy, že mala aj ona anorexiu a stále bojuje. Ja vždy hovorím, že poruchy príjmu potravy sú niečo ako vyliečený alkoholik. Tá hrozba je tam stále a hocikedy do toho môžete znova spadnúť. S jedným rozdielom... Alkohol k životu nepotrebujete, no jedlo áno. Každý jeden deň jete. Väčšina ľudí nad tým až tak nepremýšľa, keď ste hladní, najete sa. No čo sa odohráva v mysli dievčat a chlapcov, ktorí trpia PPP, to si "normálny" človek asi len ťažko dokáže predstaviť.

Úplne chápem, že si ľudia nevedia predstaviť čo to je anorexia, bulímia, alebo záchvatové prejedanie. Ale Nikina kniha Vám to priblíži a Vy si budete môcť reálnejšie predstaviť, čo sa odohráva v mysli tých dievčat, žien, ale aj chlapcov. Chcela by som, aby si ju prečítali všetci. Tí, ktorých sa to týka, aby vedeli, že nie sú sami a že je cesta ako z toho von, ale hlavne aj rodičia, súrodenci a všetci tí, ktorí majú rozpoznať volanie o pomoc tých, ktorí, týmto psychickým ochorením trpia.

Môj príbeh sa začal približne keď som mala 13 rokov. Nikdy som nebola tučná, ale ani chudá. Vždy som športovala, mala samé jednotky, reprezentovala školu skoro vo všetkom. Také typické pre niekoho s PPP. Vždy to bolo ale o tom, že trénerky, učiteľky, alebo babky nezabudli spomenúť, že "by som mohla trošku schudnúť". A vtedy som začala vracať. (Samozrejme, že som nezačala vracať len preto, že mi pár ľudí povedalo, aby som schudla. Pozadie tejto choroby je omnoho komplexnejšie a vo veľa prípadoch sa to "celé začína" už omnoho skôr ako sa to prejaví... Ale nechcem aby mal tento článok 30 strán.) A vracala som viac ako 10 rokov. S prestávkami. Stále som to "mala pod kontrolou", pretože nikto si nič nevšimol. Potom som si prešla veľmi zlým rozchodom a ja som prestala jesť úplne. Za dva mesiace som schudla asi 20kg a všetko, čo som zjedla som vyvrátila. V tej dobe som bývala sama, pamätám si, ako som veľakrát doma sama odpadla z toho, že som nič nejedla a potom som vracala aj jeden kaleráb. Nedobre sa mi na to spomína a je mi smutno z toho keď myslím na to, že si tým práve teraz niekto prechádza, lebo určite prechádza, alebo že by si tým mal prejsť jeden z mojich synov. Inak PPP je jeden z dôvodov, prečo som nechcela mať dcéru. Ja viem, že sa to týka aj chlapcov, ale stále si to viac spájam s dievčatami...

Veci sa začali lepšiť, až keď som spoznala môjho muža. On ma donútil to riešiť aj odborne. Aj keď mala som pokusy aj sama, ale asi som natrafila vždy na zlú psychiatričku. Pretože aj s ňou/s ním si musíte "sadnúť". Na psychoterapii som toho o sebe zistila veľa. Aj o svojej chorobe. Aj o tom, kde asi nastal prvotný problém. Ale za poslednú dobu mám pocit, že to, čo mi psychoterapia dala akosi vypršalo. Inak to neviem nazvať. A preto som reálne začala uvažovať nad tým, že začnem chodiť znova.

PPP sú veľmi obmedzujúce. Tá choroba Vás totálne ovláda a Vy s tým neviete nič urobiť. Pamätám si, ako som raz išla do práce (vtedy som pracovala ako letuška) a ja som na dialnici dostala záchvat a mala som strašnú potrebu sa vyvracať. Zavolala som, že som dostala defekt a nemôžem letieť. (Vtedy sme lietali z Viedne a bola som si vedomá toho, že kvôli mne bude mať niekoľko desiatok ľudí problémy, meškanie, no nevedela som to zastaviť.) Vrátila som sa domov a začal kolotoč. Presne taký, ako sa opisuje aj v knihe. Najesť, vyvracať, najesť, vyvracať a to niekoľkokrát zasebou. Každý jeden deň som začala s tým, že od dnes už nie. Celý deň som to vydržala, pre istotu som nič nejedla aby som nemala potrebu to vyvrátiť a večer som to nezvládla...

Ak by sa ma niekto teraz spýtal na radu, ako sa z toho dostať, povedala by som mu toto.. Uvedomiť si svoj problém a začať ho riešiť odborne a dať tomu čas. Nebrať zakopnutie ako úplné zlyhanie a pokračovať v ceste. A rodinným príslušníkom by som poradila, aby mali veľmi veľa trpezlivosti a aby počúvali... Počúvať je niekedy veľmi náročné.

P.S.: Som veľmi vďačná za tieto občasné fotenia, pretože... To pomáha mne a možno to pomôže aj niekomu inému tým, že na fotkách pre módne značky uvidia aj iné typy dievčat ako vyslovene chudé a vysoké. Myslím, že sa s tou značkou potom vedia stotožniť aj diečatá ako som ja a vytvára sa tým "healthy body image".

Zuzka

Contact

0903707807

Follow

  • Facebook
  • Instagram

©2018 by MMR. Proudly created with Wix.com

This site was designed with the
.com
website builder. Create your website today.
Start Now